Je mi úprimne ľúto Vandy a je mi ľúto každej zbytočnej smrti, ale ako človek, ktorý liezol 30 rokov, nie len v Tatrách, musím povedať nasledovné. S údivom sledujem, že sa všetci k problému staviate tak, ako by liezť v tatranských stenách bolo to isté, ako cvičiť v telocvični a že je to rovnako normálne. Každý kto nalezie do vysokohorskej steny, musí rátať s tým, že ak sa mu niečo stane môže byť problematické, až nemožné mu poskytnúť pomoc. Preto sa musí správať predovšetkým sám zodpovedne k svojmu zdraviu a k životu.
Nie je normálne vypadnúť po odlezení pol, alebo celej dĺžky ? až do štandu. Nie je to určite normálne v Širokej veži a v Motykovej ceste, ktorá je „olezená“ a vyskobovaná. Nesvedčí to o úcte k životu, ani k vlastnému životu. Tí čo lezú a poznajú uvedenú stenu a cestu určite vedia o čom hovorím. Tu sa začal celý problém. Vo Vandinej hlave. Všetko ostatné je len zhoda nešťastných náhod, ktorá zatiahla do nedôstojného cirkusu okolo jej smrti ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné. Cítime nenávisť, mali by sme cítiť smútok a pietu.
Skúste sa zamyslieť, ako sa asi na vec dívajú tí pacienti, ktorí dostanú infarkt, alebo majú autonehodu, krvácanie do mozgu, alebo inú poruchu zdravia, ktorú si neprivodili sami, ani z vlastnej ľahkomyseľnosti. Všetci tí mohli v čase Vandinho výpadku potrebovať vrtuľník na prevoz do Bratislavy, Košíc, B. Bystrice či inde. Lebo on je tu predovšetkým pre chorých ľudí.
Mŕtvi horolezci, „majstri športu“, dokazujú, že tento šport sa nedá robiť s absolútnym vylúčením úrazu a ani smrti. Spomeňte na Tatrku, Gibasa, Kriššáka, Jara Gazíka a ďalších, ktorí sa „len“ vážne zranili. Kde budeme hľadať zodpovedného.
Naozaj máme právo chovať sa tak, aby sme svojím nezodpovedným konaním nútili ďalších ľudí aby riskovali svoje životy, lebo o tom je záchrana v horách.
No a bodka. V posledných Reportéroch bolo povedané, ako to zbavíme omáčky, že vrtuľník nemal ísť do Ružomberka a mal čakať, či sa v Tatrách niečo nestane. Možno si lekár, ktorý sa rozhodoval na ťažký technický zásah vo V. Fatre cenil život pacienta ku ktorému letel s najlepšie vycvičeným tímom rovnako, ako si vy všetci sudcovia ceníte Vandin. Skúste sa spýtať rodiny toho zachráneného muža čo si o tomto všetkom myslí.
Lekár si neváľal v čase nešťastia šunky. Pracoval inde. Pri svojej práci sa musel rýchlo rozhodnúť a spoliehať na ďalšie zložky, ktorých činnosť nemohol ovplyvniť ani urýchliť. Gratulujte si všetci, ktorí ste v živote nemuseli urobiť podobné rozhodnutia. Súdi sa ľahko.