Už dlhšiu dobu pozorujem zvláštny fenomén, totiž správanie sa lezúcich ľudí v spoločnosti ostatných jedincov. Mám pocit, akoby týchto lezcov nejaká ich /pod/vedomá vnútorná pohnútka priraďovala k vyšším vrstvám našej spoločnosti. Akoby nepísané členstvo v lezeckej komunite robilo z čoveka čosi viac. Stačí prísť medzi neleczov a povedať: "Ja leziem.." a hneď je pohľad na jedinca iní. A on si potom prisúdi privilégium,ktoré by ho malo neskôr stále zvýhodňovať. A to typické podvedomé a možno vedomé, pohŕdanie /kto si ho samozrejme prizná/ tých, čo lezú menej ako ja /napr 4-ky v porovnaní s 9-kami/.. A celoživotné módne prehliadky najnovšch značiek oblečení a vybavenia.. A nekonečných debát, či je to alebo ono od tej a tej značky kvalitnejšie, alebo nie.. A polartecové bundy, ktoré tak často vídať na uliciach.. A garmonty, či iné, na nohách.. To všetko hlása prslušnosť ku tejto komunite. Má však táto skupina právo prejavovať sa elitársky a tváriť sa výnimočne? Sú lezci skutočne charakternejšou a hodnotovejšou súčasťou našej spoločnosti? Čo z človeka, ktorý v Tatrách búcha A4, A5, ale charakterovo ako osobnosť,je hlboko pod zamrznutými hladinami plies? Skutočne lezenie zlepšuje človeka aj po hodnotovej stránke? A skoro som zabudol- horská služba- je naozaj službou človeku v horách? Aj vtedy, keď nie je dostatok zdravotníckeho vzdelania? Aj vtedy, keď sa na lavínu nik nenáhli, veď aj tak je už štatisticky mŕtvy? Aj vtedy, keď človek nedokáže prekonať vlastný strach? Aj vtedy, keď je znak HZS pútačom pre ženské oči? Aj vtedy, keď musím mať to a to, lebo chlapci na horskej to majú? Aj preto, lebo ja som v Horskej službe?
Čím sú páni lezci zváštni a lepší, než tí ostatní?