miešate dokopy všetko možné, takže súborne reagovať sa dá len ťažko.

Elita národa sú podľa mňa tí, čo posúvajú koleso dejín aspoň trochu dopredu - športovci to teda asi nebudú.

Ak ale hovoríme o športovcoch (všetkých kategórií), horolezci sa predsa len budú trochu vymykať z priemeru. Už to, že bývajú často odkázaní sami na seba, resp. len najbližších priateľov, ich núti pestovať v sebe najlepšie ľudské vlastnosti. Za zdolávanie vrcholov (alebo len skalných stien) nedostávajú nijaké peniaze, naopak, platia za to sami vlastným potom a často aj krvou. Na rozdiel od ostatných smrteľníkov im však láska k horám umožňuje poznať svoje hranice. Vedia, čo znamená siahnuť si na dno svojich síl.

Známa Vysockého Pieseň o priateľovi nie je o šachistoch, futbalistoch ani hráčoch golfu. Ktovie prečo?

Asi ste nemali šťastie na skutočných horolezcov, ktorým vonkoncom nezáleží na značke bundy alebo topánok. Stačí sa však poobzerať, ešte ich občas vidno. Pár poznávacích znakov: sú to tí, čo sa najmenej chvália, nosia ošúchané staré klasické batohy (s koženým spodkom) a staré vibramky z Podtatranu...